Cítim sa ako znásilnená
… a nie som sama … Po tomto víkende sme ako národ energeticky rozbití – oslabení.
Niekto sa chlácholí a na pár minút raduje z negatívneho výsledku: Skoro však zisťuje, že táto radosť, je dočasná ako novembrová hmla, ktorá sa rýchlo rozplynie. Rovnako ako „výpoveď“ samotného (pochybného) testu. Ostane len otázka, z ktorej zamrazí: Čoho som sa to zúčastnil a na čo toto celé slúži?
Niekto tento zdrap papiera nosí v kabelke ako závažie – síce ho má (úľava), ale ťaží ako kameň (výčitky). Podrobil sa len preto, aby neprišiel o prácu, aby neohrozil svojich blízkych (nie virusom, ale nálepkou „neposlušný“). Ten papier tak ťaží, že človeku láme chrbticu … ohýba chrbát tak, že nie je schopný pozrieť sa na seba do zrkadla …
Niekto by si s ním najradšej (s prepáčením) vytrel zadok, pretože mu pripomíname zradu samého seba … Prichádza hnev a rozčarovanie, výčitky a strach – ešte väčší ako pred testom.
Ďalšia skupina ľudí tento „vážený“ dokument nosí pri sebe v zalepenej obálke a tak trošku zmýva zo seba všetku túto špinu pomyselným dažďom. Verí, že po búrke vyjde Slniečko. Ono vyjde, ale každá naša myšlienka, čin, skutok sa zhmotňuje. Tok udalostí, ani dôsledky našich činov sa nezastavia. Aj karma pracuje ďalej.
Ale sú aj takí, ktorí sa tým modrým papierikom chvália, fotia sa s ním a myslia si, že im priniesol slobodu. Tak tých čaká ešte veľmi dlhá cesta … kým pochopia, že tu sa netestovala prítomnosť vírusu medzi nami, ale prítomnosť ich slepej poslušnosti … Budeme teda spolu s nimi podstupovať ďalšie – ešte tvrdšie skúšky?? Kým pochopia … ?
A niekto celému tomuto cirkusu okolo rozdávanie týchto kartičiek, ktoré národ rozdelili na „dobrých“ a „zlých“ dokonca skutočne verí !!! – Ámen.
No a potom sú tu tí, ktorí na testy nešli. A napriek tomu sa cítia ako znásilnení … Prečo? Veď si predsa ustáli slobodu! Nepodvolili sa absurdite tohto celoplošného dobrovoľného znásilňovania. Hľadám odpoveď na tieto otázky a zároveň sledujem svoje vnútro. Samú seba prekvapujem, ako silno toto celé prežívam a cítim obrovské kolektívne poníženie … bezmocnosť, hnev, ľútosť, … so zábleskami pokory a nádeje. Toto vo mne bliká a prosím Svetlo, aby tieto iskričky nikdy nezhasli.
Možno som zabudla ešte na jednu skupinu ľudí – ktorí sa napriek všetkému, čo sa deje a napriek tomu, čo počas víkendu urobili cítia šťastní a slobodní. Toto je možno to, kam máme všetci dospieť. Ale zatiaľ, úprimne – nikoho takého v svojom okolí nepoznám.
Naopak – pozorujem na ľuďoch rozladenosť, úsmev cez slzy, odvracanie sa od seba, znechutenie … cítim po tomto víkende v národe obrovskú apatiu … cítim, ako by bol náš národ celý znásilnený !!!
Nie som žiadna vedma a netuším kam až toto celé môže zájsť. Nikoho nesúdim a učím sa obrovskej tolerantnosti k činom iných ľudí – napriek tomu, že sa tie ich činy dotýkajú priamo môjho života. Tak, ako sa moje rozhodnutia dotýkajú ich. Sme spojené nádoby.
Sme spojené nádoby, kde každá kvapka môže ochutiť, alebo znehodnotiť kvalitu celku. Dnes viac, ako inokedy platí:
ZAČAŤ MUSÍ KAŽDÝ OD SEBA !
Presvetľujme sa!
Využime všetky techniky, ktoré sme sa učili na seminároch, študovali na kurzoch, čítali v múdrych knihách, na zharmonizovanie svojich osobných energií!
Vnímajme čo vpúšťame do seba (cez ústa, oči, uši, …) a zdravo selektujme. (POZOR! To ale neznamená, že strčím hlavu do piesku a lietam si na obláčiku, ktorý pri prvej skúške spľasne ako balónik!)
Ja si idem namaľovať MANDALKU, pohrám sa s číslicou 8, pustím si Ho’oponopono a zas o krôčik zveľadím EKO-projekt, ktorý dáva zmysel mne aj iným – pretože SOM KVAPKA.
Viac nezmôžem … ale možno týmto článočkom niekomu aj pomôžem. Pretože sme spojené nádoby a mali by sme si pomáhať.
S úsmevom a iskrou v oku
autor: j-s-š
