Ušila som na seba bič a dnes som ho použila …

Povedala som si: “Aj tak si doma cvičím, tak prečo nie u mňa vo fabričke. A skúsim pozvať aj iné žienky, aby mi bolo veselšie. Aspoň ma to donúti cvičiť pravidelne!”.

Celý nápad som zaradila do mesačníka nášho centra ako cyklický program – a začalo to fungovať. Baví ma to čím ďalej viac a baví to aj žienky, ktoré sa pridali … 

Ale dnes ráno – skrat. Fakt sa mi nechcelo! Ani nie tak vstať z postele, ani nie tak ísť cvičiť, ako to, že “musím” byť tá pozitívna! … Doteraz mi to išlo samo a naozaj som sa vždy tešila, vždy som sa poriadne pripravila a vnútorne som nemala problém odovzdať prirodzene dobrú náladu a dennú dávku energie dievčatám, ktoré prišli.

Dnes sa mi nič z toho nechcelo… Mám za sebou ťažký týždeň a aj keď sa vedome snažím “držať sa v pluse”, a aj keď som si myslela, že “som v pluse”, dnes ráno som zistila, že nie som …

Teraz – hodinu po cvičení Vám chcem povedať, že som rada, že som si na seba ušila tento bič. Proste som sem musela prísť a postaviť sa pred tie ženy, ktoré prišli. Nepretvarovala som sa a povedala som im v akom som stave. Porozprávala som stručne o tom, čo je za mnou, že nie som vo svojej koži a ony ma svojim úsmevom podporili. ĎAKUJEM! … nastavila som tému tejto hodinky, ktorá prirodzene vyplynula z momentálne situácie. VĎAČNOSŤ … a začali sme cvičiť.

Počas celej hodinky sme sa snažili upevňovať v sebe túto emóciu … niekoľkokrát som ju pri jednotlivých asánach pripomenula, niekoľkokrát sme ju precítili, navnímali. Ďakovali sme svojmu telu, že je silné, funkčné, ohybné, zdravé, krásne … ďakovali sme aj tomu, ak sme pocítili nejaký tlak, stuhnutie, nepohodu v tele – za to, že nám ukazuje, že tu je zaseknutá energia, tu treba viac popracovať … ďakovali sme za každý nádych a výdych … za to, že sme mohli prežiť tieto chvíle spolu, za to, že žijem, že mám tak veľa …

Docvičili sme, rozlúčili sme sa a ja som tu ostala sama so sebou. Bolo mi jednoducho krásne. Už som to zas ja … s novou eufóriou robiť “bežné” veci – normálne som sa na všetko zase začala tešiť.

Týmto mikro-príbehom chcem len povedať, že neviem ako, ale funguje to… Ak sa prekonám a idem do akcie, aj keď sa mi nechce, aj keď mi všetko príde zbytočné, márne … urobím krok vpred. Ten je najťažší, tým búrame bariéry – prekračujeme apatiu a otáčame sa jej chrbtom. Druhý krok už ide automaticky sám od seba. Tretí, štvrtý , piatý atď. už nevnímame ako kroky, pretože sme v procese … sme TU a TERAZ a o to ide… Tam sa stráca všetko negatívne, vtedy ŽIJEME. 

A zrazu zistím, že – ako sa dobre cítim … Prajem to zažiť každému. Stačí tak málo – urobiť prvý krok …

Takže – ušite si na seba bič. Aby vás malo čo držať v akcii, ak náhodou príde vnútorná nepohoda. Je veľká pravdepodobnosť, že príde. Tieto skúšky dostávame všetci – a môžeme byť akokoľvek presvedčení o svojej sile, disciplíne. Ako poistka neprestať, nezastať na polceste, je pomyselný BIČ, ktorý ma zdvihne, posunie, odrazí …

ĎAKUJEM, ĎAKUJEM, ĎAKUJEM 🙏🏻

s úsmevom a iskrou v oku

j-s-š